“Vzdelanie sú základy, na ktorých staviame našu budúcnosť.” Christine Gregoire
15.X.2009 NÁVŠTEVA DIVADELNÉHO PREDSTAVENIA
Nehovoriť je krásne – „Stretnúť teba bolo krásne“
..... „Čakali ste už na autobusovej zastávke?
O štvrtej ráno?
Nepríjemná predstava. No a čo keby ste tam stretli svojho dvojníka?
Nie, nemáme na mysli fyzickú podobnosť, ale skôr životný štýl, vybrané spôsoby, ... a predovšetkým, cítiť v tom druhom svoju dušu.
Ešte sa vám to nestalo?
Tak neváhajte a vstúpte na našu zastávku ... Objavte troch cestujúcich, ktorí na chvíľu stratili nielen svoju identitu, ale aj schopnosť reči. Ich kreatívne myslenie, spontánne reakcie a precízne pohyby v rytme argentínsko – uruguajskej hudby Bajofondo Vám odhalia túžbu po vlastnom poznaní“ .....
Dňa 15. októbra 2009 sa žiaci I. ŠP, II. ŽP a III. ME zúčastnili v Dome kultúry v Liptovskom Mikuláši tanečnej inscenácie bez slov v rytme hudby Bajofondo v podaní hercov z Mestského divadla Actores z Rožňavy. Fotografie z podujatia sú priložené vo fotogalérii príspevku.
Divadlo sa zamilovalo do elektrotanga
Actores je alternatívne divadlo, ktoré odmieta klasické spôsoby tvorby. Vo svojich inscenáciách prináša aktuálne témy, využíva nové postupy a formy divadelného jazyka, improvizáciu, scénický pohyb, akrobaciu a tanec. Oslovuje dospelého i detského diváka.
O tom, že tvorivosť divadelného tímu nestagnuje, svedčí aj fakt, že tento raz vsadil na pohybovo-tanečné predstavenie v rytme argentínsko-uruguajskej hudby Bajofondo.
Aj názov autorského predstavenia „Stretnúť teba bolo krásne“ akoby pripomínal okamih, ktorý sa už nikdy viac nezopakuje. Ukazuje nám, aké je to jednoduché, nežné a nenásilné, byť krásnym a pritom reflektovať jednu z dôležitých hodnôt, na ktorú ľudia v súčasnosti čoraz viac zabúdajú, pretože jej absenciou ľudstvo upadá a nenapreduje. Túžbou ľudstva by mala byť krása vonkajšia aj vnútorná. Morálna krása, krása v priateľstve či v správaní. Existuje v reči, pohybe, vo všetkom a tomu by sme sa mali učiť.
Obsah duše neukryješ
Hlavní protagonisti nového autorského predstavenia, ktoré dáva divákovi do pozornosti prirodzenosť človeka a jeho identitu.
..... „Stretneš toho istého človeka, čiže samého seba, aby si uvidel formu a obsah vlastného bytia. Aby si nezabudol, kto si. Aby si sa nehanbil za to, čo si. Aby si sa nehanbil za to, čo miluješ. Aby si sa nemusel podobať na všetkých, pretože nie sme rovnakí. Pretože obsah duše sa nedá skryť. Pretože tvoje dieťa chce žiť“.....
Práve ich komorná zostava na javisku dodáva divákovi pocit zvláštnej intimity. Ten narastá aj vďaka charakteru divadelnej hry, ktorá je bez slov. Hoci ide o tanečno-pohybové predstavenie, zámerom autorského tímu nebolo ukázať sa v rolách tanečníkov, ale prejaviť sa pohybom. Ten vychádza z hlavných hrdinov spontánne, pretože si vytvárajú situácie, ktoré im napadajú. Jednou z nich je aj chuť tancovať tak, ako to vedia a cítia. Hlavní aktéri zabúdajú na všetky zábrany, ktoré by ich v normálnom reálnom živote zväzovali.
Od určitého stupňa inteligencie je ťažké rozprávať hlúposti. Oveľa ťažšie je však povedať to podstatné bez slov.
Nedokonalosť je tá najprirodzenejšia ľudská vlastnosť a neschopnosť vy(s)povedať naše vnútro sídli kdesi uprostred. Nepredvídateľné no zároveň dobre čitateľné motivácie konania hlavných postáv nás úplne prirodzene voviedli do sveta, v ktorom absencia jazykovej komunikácie nie je žiadnym hendikepom. Práve naopak.
Veľavravné “slovné” intro i záver hry – jediné miesta, kde počujeme ľudskú reč – je realizované prostredníctvom mobilného telefónu. Použitie tohto postmoderného komunikačného prostriedku, ktorý zrušil tradičné priestorové a časové vzdialenosti v našich životoch, presne ilustruje súčasnú civilizačnú situáciu: racio zredukované na formálne strohú výpoveď nemôže byť náhradou za plnosť výpovede emocionálnej.
Absencia časopriestorového odstupu vyvolaná mobilným telefónom však nie je pozitívnou správou divákovi. Zdanlivo bezkonfliktná hra je v podstate rámcovaná neuveriteľne rušivým elementom – médiom, ktoré nabúralo všetky dovtedy vžité predstavy o medziľudskom kontakte.
Priestor hrá v divadelnom stvárnení textu zásadnú úlohu, vyplývajúcu z jednoduchej premisy, že telo je hmotná substancia, ktorá na svoje sebavyjadrenie potrebuje pohyb. Spoločné zdieľanie priestoru všetkých troch, resp. štyroch postáv sa tak stáva významovo najdôležitejším podložím pre vytvorenie atmosféry dôvery, bezpečia, radosti a hravosti.
Komunikovať dotykmi a ukázať, že takéto súžitie je minimálne rovnocenné s tým lingválnym. Tanec sa tak v tomto zmysle stáva “povrchovým” vyjadrením túžby po obyčajnom, ale hlavne bezprostrednom a priamom ľudskom kontakte.
Je veľmi ťažké prezentovať sa hrou, v ktorej na prvý pohľad nefunguje napätie konfliktu, kde je problémovosť rafinovane ukrytá v jemne utkanej pavučine gest a mimiky, kde je každý jeden pohyb výslednicou zdanlivo nedefinovateľných záchvevov ľudskej duše. Pretože neschopnosť hovoriť má za následok práve toto: odhalenie tých najskrytejších mikroesencií psychických stavov, vznikajúcich v interakciách medzi postavami.
Nebezpečenstvo neproblémovosti je v pátose a sentimente, ktoré zabíjajú každé umenie. Actoresácka hra sa im úspešne vyhla práve onou rafinovanosťou vrstvenia významov v každom jednotlivom pohybe postáv, čo spolu s úprimnosťou a radosťou z hrania zabezpečilo, že sa znova raz “zrodilo umenie”.
Samostatnou kapitolou je výber hudby – písať o nej samostatne by sa však minulo účinku, ktorý mala navodiť. Nešlo totiž len o vytvorenie viac-menej abstraktnej a sémanticky neutrálnej kulisy, ktorá by rámovala počínanie postáv, ale o zásadný konštitučný prvok ich myslenia a prežívania.
Povedať čokoľvek dôležité bez slov je ťažké, často priam nemožné. To “dôležité” bola tentoraz správa o tom, že bezprostredný kontakt je niečo, čo nás robí jedinečnými a výnimočnými ľudskými bytosťami bez ohľadu na to, ako uniformne a jednoliato navonok vyzeráme.
Stretnúť sa pri potvrdzovaní tejto prastarej pravdy je vždy krásne.
Fotogaléria
