Prijímacie konaniePracovná ponukaKomisionálne skúškyEDUPAGE.orgRozvrh hodínJedálny lístok
17.05.2019 - chovateľský deň pinzgauského dobytka       20.05.2019 - začiatok internej časti maturitnej kúšky       29.05.2019 - slávnostné odovzdávanie maturitných vysvedčení       11.06.2019 - ukončenie kurzu na získanie NSV
Motto týždňa

Meňte svoje záľuby, ale nikdy nemeňte ozajstných priateľov. Voltaire

Vyhľadávanie

Do pozornosti pre našich študentov a záujemcov o štúdium v študijnom odbore agropodnikanie - agroturistika

 Prebudená krajina

 Keď Vojtech Tĺčik zvolal ľudí v Podkylave a vysvetlil im, že chce robiť vidiecku turistiku, tak si povedali, že mu šibe

208647

07.10.2009

 Všetci len nadávajú, bohujú, hovoria, ako sa nič nedá. Lenže dá sa. Čoby sa nedalo. Vojtech Tĺčik

Myjavské kopanice nie sú krajina, ale rozprávka. Je to príbeh o spiacej princeznej. Vojtech Tĺčik ju pobozkal v Podkylave. Zobudila sa do agrofarmy Charloais a agropenziónu Adam. O oba projekty sa stará s energiou mladého človeka. V. Tĺčik už nie je mladík, má 65 rokov, ale je to muž, ktorý vie...

„Naši mladí mi hovoria, že s rokmi sa mi vracia detský rozum,“ hovorí farmár a hotelier v jednej osobe Vojtech Tĺčik. Svižne nastúpi do terénnej toyoty, odvezie obed vnukovi. Od Adama k Adamovi. Pen- zión nazvali podľa Adama, najmladšieho Tĺčika. Má štyri roky a s penziónom sú rovnako starí. Je len medzi dedom a vnukom, kto sa od koho učí čudovať, vidieť aj neviditeľné.

Nebolo ľahké rozbehnúť penzión. „Mal som predstavu, že zvolám cestovné kancelárie, ukážem im a nech nás predávajú. Štyri kancelárie nás aj chceli zaradiť do ponuky. Za sprostredkovanie pýtali až 18 percent, to je do neba volajúce. Bol by som blázon, keby som na to pristúpil. Išli sme potom vlastnou cestou, sedliackym rozumom,“ vraví podnikateľ.

Možno práve sedliacky rozum ich nahovoril, aby postavili pri penzióne kongresovú sálu pre päťdesiat ľudí. To je ťahák. „Vôbec sa nerozpakujem priznať, že zo začiatku sme fungovali na osobných vzťahoch, mal som všelikde kamarátov, známych. Prehováral som ich – poď k nám urobiť školenie. Ľudia prišli, tri dni sa školili a začali sa vracať súkromne, povedali o nás svojim známym. Hovorím, že sme sa šírili ako rozprávka, ústnym podaním. Najkrajšie je však to, že ľudia sem chodia opakovane, vracajú sa,“ pýši sa šéf.

Aj preto v penzióne chcú a musia stále inovovať, aby aj pravidelných návštevníkov dokázali prekvapiť. Začali piecť chlieb, variť lekvár, predávajú rodinné balenie teľacieho mäsa. „Uvedomili sme si, že musíme vedieť zaujať dospelých aj deti. Rodina príde, deti sú na farme, postaráme sa o ne, robíme im program a rodičia môžu odpočívať, chodiť na prechádzky,“ hovorí V. Tĺčik a zdôrazňuje, že slúžiť nie je ľahké, ale v konečnom dôsledku krásne.

Francúzsky rodokmeň. Na lúkach okolo Podkylavy v okrese Myjava sa pasú celý rok kravy. Špeciálne plemeno bezrohého dobytka Charolais priviezli zo Spojených štátov, jeho rodokmeň sa začína vo Francúzsku. Po plemene pomenovali aj agrofarmu.

„Celý život som prežil na pôde a možno až posledných desať, pätnásť rokov som zistil, že žiť sa dá aj ľahšie, že na roliach nemusíme toľko drieť. Kedysi nám predpisovali, čo a koľko máme pestovať. Mali sme mak, obilie, dokonca aj kukuricu nám naplánovali,“ spomína V. Tĺčik a čuduje sa, aké hlúposti sa dali ľuďom vnútiť.

Nevie, prečo to tak bolo, lebo aj za socializmu ľudia, ako vraví, vedeli rozmýšľať. Teraz, keď sa v Podkylave môžu rozhodovať sami, keď môže pracovať ich vlastná hlava, tak dali mak či kukuricu nabok. Všetko akoby zmietli zo stola, nakúpili pôdu od súkromníkov, od družstevníkov aj od pozemkového fondu a urobili zhruba 1 200-hektárový celok, ktorý celý zatrávnili. Spojili sa s výskumníkmi, ktorí im urobili projekty, dokonca aj na špe- ciálne zloženie trávy do tejto oblasti. „Je to celkom jednoduché, chotár sme rozdelili do oplotkov. Celá investícia je len do elektriky a vody. Rodák z neďalekého Krajného, akademik Ján Plesník (medzinárodne rešpektovaný odborník na hospodárske zvieratá – pozn. Profit) mi povedal, že v týchto podmienkach treba pásť, pásť a pásť,“ hovorí V. Tĺčik o začiatkoch.

Trocha sa vtedy motal po svete a videl také hospodárstva vo Francúzsku i v Spojených štátoch. Doviezol si americký dobytok, bezrohé plemeno Charolais. Všetko sa v Podkylave naozaj deje pod holým nebom, dokonca aj teliatka sa rodia priamo na pastve. Všetko funguje, stačia na to traja ľudia. „Je to naozaj jednoduché a je to naturálne,“ konštatuje, akoby to bola úplná samozrejmosť.

Obraz pasúcich sa kráv a býkov sa vynorí na mnohých miestach podkylavského chotára. Je to pokojný, romantický a zároveň racionálny pohľad. Život sa tu neponáhľa, ale ani nestojí.

Veľkú časť svojho života presedel V. Tĺčik na predsedníckej stoličke. „Po skončení školy, mal som päť minút praxe, stal som sa úplne náhodou predsedom družstva v Krajnom, to je kúsok od Podkylavy. Do tohto kraja som sa priženil, som rodák od Nitry. Som aj nie som tu už domáci. Ešte aj teraz mi hovoria, že som naplavenina,“ vraví bez hnevu a vysvetľuje, že tak hovoria o tých, čo sa sem presťahujú.

Za rodinné peniaze. Keby bol V. Tĺčik pokojná povaha, možno by si už iba užíval pekné dni prechádzkami. Lenže on pokojná povaha nie je a stále vymýšľa. A ešte tvrdí, že je to jediný užitočný spôsob života.

Po roku 1989 sa V. Tĺčik dobrovoľne vzdal funkcie predsedu. „Nechceli ma pustiť, podarilo sa to až na tretí raz. Povedal som si – robil si to 22 rokov, teraz prichádza nový systém, nemáš šancu zachytiť sa, musíš robiť čosi iné. Keď ma na tretíkrát odvolali, už som mal vo vrecku letenku do Ameriky, bol som tam takmer rok.“

Nevrátil sa s prázdnymi rukami. Pritiahol producenta hasiacich prístrojov, bol v tejto firme konateľom, mal aj malý podiel v spoločnosti. Potom kúpil stroj na výrobu PET fliaš. „Bolo to trochu riziko, ale čo už nie je. Napokon sme na tom zarobili a po troch rokoch som si povedal, však my sme sedliaci máme robiť na zemi, nie s plastom. Tak prečo to nerobíme?“ pýta sa akoby znova.

Za všetky peniaze Tĺčikovci nakúpili pozemky a financovali farmu. Banka im dala rýchlo úver, lebo videla, že do projektu vrazili veľa vlastných peňazí. „Potom prišli ďalšie úvery, ale bez problémov ich splácame,“ s hrdosťou konštatuje V. Tĺčik.

Farmári dnes musia rozmýšľať, ako sa uživiť. Kedysi na družstvách pôsobili pridružené výroby, a hoci mnohí vravia, že to bola pre roľníkov dobrá vec, neinšpirujú sa, nepodnikajú. Len nadávajú, že únia im nedala dosť peňazí. V. Tĺčik považuje dotácie len za prilepšenie. Farmári aj napriek pomoci z dotácií musia sedieť na štyroch stoličkách. To znamená nespoliehať sa len na jednu vec. Musia hľadať príležitosti aj za hranicami svojho chotára, v celkom iných oblastiach ako poľnohospodárstvo. Teda tak ako koncom šesťdesiatych rokov fungovali na družstvách pridružené výroby. Na tie časy spomína V. Tĺčik s úsmevom. „Vtedy sme postavili dokonca fabriku na lekvár, džúsy, robili sme destiláty, slivky v čokoláde. Jednoducho nepredávali sme slivky, ale výrobky z nich,“ hovorí a trochu zatrpknuto pripomína, že dnes bývalé družstevné sady rodia len to, čo Boh dá, nik sa o ne nestará. Podľa V. Tĺčika tomu dnes chýba „teplá ruka“. „Nedávno sme nakúpili špeciálne prasiatka – budú na mäso len pre penzión. Snažíme sa čo najviac produkty z farmy finalizovať,“ vysvetľuje.

NieT koho voliť. Fundamentom farmy v Podkylave je stále chov dobytka, majú ho zhruba štyristo kusov a k tomu ešte štyridsať koní. Pred piatimi rokmi, teda v období, keď Slovensko vstúpilo do Európskej únie, sa debaty okolo agroturistiky zintenzívnili. „Poobiehal som múdrych ľudí, analyzoval, premýšľal. Záver všetkých stretnutí a úvah bol v rozhodnutí, že budeme pokračovať v chove dobytka a skúsime niečo, čomu sa hovorí rozvoj vidieka. Uvedomil som si, že keď podnikanie rozšírime, budeme viac chránení. Zlákala ma aj možnosť získať peniaze z európskych fondov, na to som sa „ulakomil“. Prišla únia, prišli aj peniaze,“ vracia sa do nedávnej minulosti. Keď zvolal ľudí v obci a vysvetlil im, čo chce robiť, tak si povedali, že Tĺčikovi šibe. Kto by chodil na nejakú Podkylavu, kde žije 250 ľudí, čo by tu robil, nudiť sa môže aj doma, nemusí chodiť na dovolenku na kopanice.

V. Tĺčik je však dosť tvrdohlavý, išiel do toho. Dnes hovorí, že to bol – a vlastne stále je – úspešný projekt. Pointa je v tom, že penzión a farma nie sú len o vyspatí, najedení a odpočinku. V Podkylave sú pyšní na to, že sa im podarilo spojiť biznis a prírodu. V penzióne môže bývať okolo sedemdesiat ľudí. Majú dve koliby, dve reštaurácie, masáže, vírivky. „Majú to aj inde. Rozdiel je v tom, že my sme v kolíske kopaníc,“ hovorí V. Tĺčik.

Všetky pracovné stretnutia, semináre, konferencie v podkylavskom penzióne skončia na pasienku. Aj ľudia, ktorí nemajú nijaký vzťah k poľnohospodárstvu, sa dajú zlákať a idú si pozrieť farmu. Chov koní je stratový, ale neopúšťame ho, lebo je to „volavka“, priťahuje návštevníkov. Dovolím si povedať, že tridsať percent ľudí sem chodí kvôli koňom. Priamo na farme máme ubytovanie pre tridsať ľudí, robíme tam detské tábory, toto leto sa tam vystriedalo dvesto detí. Dobré je, že rodičia môžu bývať v penzióne, deti na farme – sú, ale aj nie sú spolu,“ popisuje možnosti V. Tĺčik.

Podnikateľ z kopaníc si spomína na návštevu z Luxemburska. „Keď to všetko videli, tak mi hovoria – tak takto vy asi získavate voličov. Ani som si to neuvedomil... Lenže žiadna roľnícka strana neexistuje, čo je podľa mňa chyba. Sedliakov, farmárov každý len použije, zneužije a to je všetko. Luxemburčania sa teda mýlili, ale myslím, že aj tak má naša robota zmysel. Ľudia si azda uvedomia, že príroda má nejakú cenu,“ uzatvára túto tému V. Tĺčik.

Všeobecne sa hovorí, že kto chce peniaze z fondov, tak potrebuje takzvané politické krytie, čo je zhovievavejšie pomenovanie protekcie. „Nie som v žiadnej strane, som fanúšikom jedného politika, s ktorým ma spája kus života. Peter Baco, predtým minister pôdohospodárstva, bol predsedom družstva v Nemšovej, ja som pracoval v Krajnom. Nech si hovorí, kto chce, čo chce, nedám na neho dopustiť, je to rozvážny chlap, volil som ho, nemusím to tajiť. Ale pri fondoch som nedal nikomu nič, ani fľašu vína. Návštevy som pozval na obed, lebo to sa patrí, ale uplácať som nemusel. Jednoducho preto, že to bol dobrý projekt,“ hovorí V. Tĺčik s neskrývaným sebavedomím.

A ešte rozčúlene dodá, že to nie je zložité. „Všetci len nadávajú, bohujú, hovoria, ako sa nič nedá. Lenže dá sa. Čoby sa nedalo. Mňa viac rozčuľuje, keď vidím, že čosi škrípe a nenájde sa nikto, kto by sa do veci vložil, dal do problému trocha rozumu.“

Meno je len jedno. Takých „Tĺčikov“ je na Slovensku veľa, ale prečo sa zväčša boja podnikať? Na nevyslovenú otázku V. Tĺčik nevdojak odpovedá, že mnoho jeho rovesníkov po šesťdesiatke už nič nerobí, iba sa zmierili s tým, že sú v dôchodku. „Mnohí sa poddajú myšlienke, že sú penzisti. Odpadávajú kvalitní ľudia. Mladí sú múdrejší ako ja a moji vrstovníci, ale prax si musia odžiť. My starší máme niečo, čo sa nedá získať v škole. Chýba súhra generácií,“ hovorí.

V. Tĺčik nemá pokoj. Hospodárstvo je ako žena, každý deň chce byť iná. „Tak aj firma, každý rok chcem urobiť niečo iné a inak. Nebohý svokor, dobrý stolár, nám na každé Vianoce priniesol niečo nové, raz lavicu, inokedy vešiak. Keď už nevládal, tak nám aspoň poprekladal veci v kuchyni, prevesil obraz. Vždy muselo byť niečo nové. Kedysi sme sa na družstve aj desať rokov pýšili s jednou vecou, napríklad keď sme postavili sušičku na krmivá. Dnes, ak do dvoch rokov neinovujem, tak som skončil,“ vysvetľuje.

V penzióne a na farme pracuje celá rodina V. Tĺčika. „Kedysi rodinkárstvo zakazovali a my ho tu teraz pestujeme. Robíme tu všetci z rodiny, naši známi aj známi našich známych. A funguje to,“ vraví šéf, lebo tak tu Vojtechovi vravia.

Svojím deťom hovorí, že na jeho mene môžu budovať: „Ak to raz pokazíte, už to nikto nenapraví. Môj tatko nám hovorieval: Slúžte svojmu prvému pánovi dobre. Ak je to múdry človek, budete sa mať tiež dobre. Teraz to ja hovorím deťom i spolupracovníkom. Musíme slúžiť, to nie je hanba. To je naša práca.“

autor – Eduard Žitňanský

časopis PROFIT - Podnikanie, peniaze, kariéra, osobnostný rast a radosť zo života

autor: DraK

Fotogaléria

Agropenzión Adam
Agropenzión Adam
Agropenzión Adam
Agropenzión Adam
Agropenzión Adam
Agropenzión Adam
Farma Podkylava
Chov mäsového plemena francúzs
Farma Podkylava
Farma Podkylava
Farma
Chov agroturisticky atraktívne
Farma
Chov agroturisticky atraktívne